Anime

Vkročením do bludiska sa zoznámite s vyslúženým armádnym generálom Kazuhikom, ktorého rada starších posiela proti jeho vôli na novú misiu. A vy sa chytíte, aha, militaristické prostredie, to poznáme. Teraz mu pridelia ešte nejaké to mecha a je plne vybavený.
Miesto ťažkej techniky však Kazuhiko dostane iba malý symbol zeleného listu, vtlačený do dlane. Takže gundamy sa nekonajú?
Zahnete za roh a stretnete sa s cieľom jeho misie - Suu. Nepríjemné déja vu z Chobits na seba nenechá dlho čakať, veď tu máme ďalšie neplnoleté dievčatko, s chápaním sveta na úrovni novorodeného androida. Ale stačí, aby maličká vystrela svoje krídla a príde nová spomienka, preboha nie. Len nie ďalšia ultimatívna zbraň, druhé Saikano už my čitatelia bez antidepresív neprežijeme.
Nasledujúca zákruta však kompletne zmení scenériu a Ran poprepájaný káblami sa chystá oboch hlavných hrdinov teleportovať (teleportovať? Pripomeňte mi, v ktorom sme tu vlastne storočí?) do cieľa ich cesty. Tým je Fairy Park, vysnívané miesto a jediná túžba malej Suu. Ale prenos niekto naruší a obaja sa ocitnú... Privítajte kamaráta cyberpunk. Je celkom pochopiteľné, že medzi komparzom hľadáte nejakých tých vesmírnych cowboyov. Tí však neprídu, miesto nich len Gingetsu s jeho katanou a vám už ostáva rozum stáť, to tu niekde existuje nejaké Japonsko?
 Príbeh však uteká ďalej, úzke uličky zahýbajú v nepochopiteľných smeroch a ani neviete, ako vyústia do miniatúrneho finále na konci druhého zväzku. Keď však napäto otvárate tretí, s hrôzou zistíte, že ste sa vrátili na začiatok, vlastne nie, ešte dávno pred pôvodný vchod. Zmätok z flashbacku do minulosti je dokonaný, keď sa na scéne zjaví barová speváčka Oruha a vy máte pocit, že to už nie je japonská manga, ale do papiera vnútený európsky čiernobiely film z 20 rokov minulého storočia. Po tom všetkom sa zrejme už ani nezmôžete na údiv, keď vám štvrtý a posledný zväzok zrazu začne rozprávať o ľudských stránkach génového inžinierstva Rovnako, ako by ste už nemali byť prekvapení, že začína pri novom vchode do bludiska a to na jeho opačnom konci, iba aby sa s ostatnými cestami stretol niekde v jeho vnútri.
Smer vám bude ukazovať iba nemenne vpálený symbol ďateliny. Koľkože to má lístkov? Jeden? Dva? Tri? Alebo nebodaj štyri? Nezabudnite, kto nájde štvorlístok, bude mať šťastie...

Posledný odsek nedával zmysel? Ešteže tak. Mojím skromným zámerom bolo zaimitovať si, ako na človeka Clover pri čítaní pôsobí. V tomto prípade sú tak prízemné faktory ako dejová línia či opis postáv bezpredmetné, minimálne ak chcem byť ohľaduplná a ušetriť verejnosť spoilerov.
Nech však recenzia obsiahne aj vecnú rovinu, povedzme si pár faktov. Clover by sa dal definovať ako „CLAMP experimentuje so sci-fi“, pretože to si evidentne štvorica autoriek, ktoré majú toto dielo na svedomí, chcela vyskúšať. Ak ste z mojich predchádzajúcich obrazných výplodov náhodou nepochopili, ide o štvordielnu mangu, ktorej prvé dva zväzky nesú hlavný príbeh a druhé dva dopĺňajú celok návratom do minulosti.
Keby Clover nebol vo wikipédii označený za nedokončené dielo, priznávam, neprišla by som na to. Dejová línia má svoj klimax i niečo ako uspokojivé riešenie (A hlavne, nikto nezostal po vyše štyri roky trčať pod Fuumovým mečom, však Kamui). CLAMP však tvrdia, že mali v pláne ešte dva ďalšie diely, ale či sa ich niekedy dočkáme je skutočne otázkou pre jasnovidcov.
Bez ohľadu na to, však ide o jedinečné dielo, aj v rámci dlhoročnej produkcie úspešných autoriek. Samozrejme, že na vrcholoch rebríčkov popularity sa skvejú iné série, ale možno práve preto, že ide o dielo neveľmi známe širokej verejnosti, má o to väčšie kúzlo.

Vrátim sa späť k mojím obľúbeným metaforám. Ak totiž príbeh prebieha v labyrinte, musí vás v ňom držať niečo veľmi silné, čo zabráni nechať sa otráviť blúdením a vyletieť vrchom. A tým budú jeho steny, hustý a neprekonateľne krásny živý plot obrázkov v Clover.
Nepopieram, že som oddaný maniak na Xovskú kresbu (chúďatko artbook už má celkom ošúchaný prebal), ale predsa uznávam, že je tu niečím krajšia. Nejde len o to, že ako anatomicky, tak proporčne všetko sedí, že konečne raz nehrozia žiadne megalomanské úchylky čo sa pliec, očí a iných častí týka. Nielen to, že slovko characterdesign je tu povýšené do úplne nepoznaných dimenzií (zaujímalo by ma, či Oruha používa kulmu ^^). To, čo robí kresbu jedinečnou, je jej absencia. Zaváňa to paradoxom, ja viem, ale Clover skutočne s nevídanou bravúrnosťou využíva práve voľné miesta. Nielen obrázky samotné, ale aj ich usporiadanie, dokonalá harmónia panelov, ktorých nikdy nebude priveľa, plynulé prechody a vyváženie čiernych a bielych plôch. Iba tu máte možnosť vidieť, že stránka bieleho papiera s obrázkom dvoch rúk a jediným slovom v textovej bublinke môže mať väčšiu výpovednú hodnotu ako trojhárková litánia.

Clover teda spája absurdnú kombináciu hlboko lyrického a zároveň napínavo epického príbehu s nadpriemerne spracovanou kresbou. Na ukončenie plného obrazu, však musím spomenúť poslednú zložku. Ako lístkami popínavého brečtanu v našom labyrinte je poprepájaný príbeh básňami, alebo skôr textami piesní. Sú presne štyri, pre každý zväzok jedna. Na obaloch je vytlačené plné znenie v japonskej a (veľmi vydarenej, pokiaľ som schopná posúdiť) anglickej verzii. Jednotlivé verše sa však preplietajú dejom, prehlbujú atmosféru na hranici reality a ilúzie, a s definitívnou istotou vás nenechajú zabudnúť.

Na záver posledné prirovnanie. Možno so mnou nebudú všetci súhlasiť, ale po dočítaní Clover vo mne zostal podobný pocit ako po zhliadnutí Angel´s Egg. Tí, čo videli, vedia o čom hovorím. Zvláštny pocit, že to čo mám pred sebou, je len zlomok z niečoho veľkého, čo sa odohráva mimo tohto časopriestoru. Ak slovko surrealizmus znie vo vašich ušiach lichotivo, Clover vám bude blízky. A tak sa skúste pridať k hľadaniu odpovede na otázku, či, ak nosí štvorlístok šťastie, je zároveň šťastný aj samotný štvorlístok.